Matula Jozef

Narodil sa vo Valči 20. Augusta 1910, v rodine maloroľníka. Otec Gabriel Matula,  matka Emília rod. Misárová. Ako 8 ročný osirel. Otec sa druhý krát oženil s Máriou Hanusovou, s ktorou mal troch synov Jána, Cyrila a Juraja. S nimi Jozef prežil spoločné detstvo.

Ľudovú školu vychodil vo Valči. V štúdiu pokračoval na gymnáziu v Martine, kde zmaturoval v r. 1931. Ako väčšina dedinských študentov mal na štúdium obtiažne podmienky. Musel pomáhať rodičom na gazdovstve pri poľnohospodárskych prácach. Od 1. septembra 1931 nastúpil ako výpomocný učiteľ v Ľudovej škole v Beluši okres Ilava. Na žiadosť Obecnej školskej rady bol 1. 12. 1931 preložený do Valče ako učiteľ Obecnej ľudovej školy vo Valči.

Po dvojročnom štúdiu na Pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach získal 10. Júna1933 kvalifikáciu učiteľa pre ľudové školy. V novembri 1935 absolvoval skúšku odbornej spôsobilosti v Banskej Bystrici. Po tejto nastúpil na povinnú dvojročnú  vojenskú službu a po jej skončení pôsobil ako riaditeľ Obecnej ľudovej školy vo Valči. Tu spoznáva svoju životnú družku učiteľku  Jolanu Mattyašovskú, s ktorou uzavreli manželstvo 19. augusta 1939 v Ružomberku. V septembri 1939 bol povolaný do Slovenskej armády na Ukrajinský front, kde bol 10 mesiacov. Po návrate z frontu pôsobil ďalej ako riaditeľ školy. Počas neprítomnosti zastávala túto funkciu jeho manželka Jolana. Spolu mali tri deti, Máriu (1940), Jozefa (1942) a Pavla (1943).

Ako učiteľ bol veľmi aktívny, hlavne na poli kultúrnom. Nacvičoval a hrával divadlá, pôsobil v dedinských spolkoch, niekoľko rokov bol veliteľom Dobrovoľného hasičského spolku vo Valči. V dedine bol obľúbeným občanom a požíval všeobecnú úctu.   

Po vyhlásení mobilizácie v septembri 1944 odchádza ako štátny zamestnanec medzi prvými do armády, opúšťa manželku, deti, rodinu, školu, rodnú dedinu. Generál Emil Perko vo svojej knihe o SNP píše: Po vyhlásení mobilizácie sa ako prvý v kasárňach v Martine hlási poručík Jozef Matula. Ako oduševnený národovec s ďalšími spolubojovníkmi išli bojovať za svoju vlasť s vierou v lepšiu a spravodlivejšiu budúcnosť. Ako veliteľ tankovej jednotky bol z Vrútok presunutý do ohniska povstania. So svojou jednotkou operoval v oblasti Banská Bystrica - Zvolen - Zvolenská Slatina. Posledný list najbližším napísal 29. septembra zo Starej Kremničky. Dňa 7. októbra 1944 bol pri nálete nemeckých šťúk pri Budči zasiahnutý črepinou. Raneného odviezli do Zvolena, na Sliač, odkiaľ mal byť v nočných hodinách odvezený do Kyjeva. Cestou na letisko Tri duby 8. októbra 1944 na následky vykrvácania zomiera. Rodina o ňom viac nič nevedela dlhých 7 mesiacov.

Hľadali ho všade. Medzi živými, medzi zajatými, aj medzi mŕtvymi. Na jeho vyhľadávaní mal najväčšiu zásluhu otčim matky, ktorý viac krát prešiel pešo cez Donovaly z Ružomberka do oblasti Banskej Bystrice, kde bol náš otec cez vojnu. Hľadal ho vo Zvolene na Sliači a nakoniec ho našiel pochovaného v obci Hájniky okres Banská Bystrica. Ležal v neoznačenom hrobe, a len podľa fotografie miestny hrobár označil jeho pravdepodobné miesto – hrob, v ktorom po otvorení bol skutočne on.                              

V máji 1945 ho jeho vlastný otec Gabriel Matula, s otčimom našej matky Adolfom Komendom previezli do Slovian. Tam bolo jeho telo položené do rodinnej hrobky za účasti rodiny a občanov Valče i Slovian dňa 27. mája 1945. 

Vyznamenania: Rád SNP II. triedy, In memoriam, povýšený do hodnosti kapitána tankového vojska v zálohe od 01.10.1944, Vojnový kríž, Za obranu Slovenska 1939, Za účasť v SNP 1944-1946.